Hladovanie je niečo, čo mnohí z nás poznajú ako niečo negatívne. Snažíme sa mu vyhnúť. Hlad je pre mnohých ich úhlavný nepriateľ. Iní hovoria, že hladovať je nerozumné – vraj sa tým poškodzujeme… Iní zase majú pocit, že počas hladovania nedávajú telu potrebné živiny. A ďalší sa boja, že keby nejedli niekoľko hodín, môžu dokonca zomrieť od hladu, alebo prinajmenšom si poškodiť vnútorné orgány. Čo však na tieto obavy hovoria aktuálne poznatky? Poďme sa im venovať.
Hladovanie bolo v minulosti prirodzené
Ľudia žijú na tejto planéte už tisícky rokov. Najstaršie zachované ľudské kosti (Homo Sapiens) sú staré 200 tisíc rokov. Ak by sme išli ešte ďalej a zahrnuli aj človeka vzpriameného (Homo erectus) ako nášho predka, začali by sme hovoriť o miliónoch rokov.
Väčšinu tohto času žil človek ako lovec alebo zberač. Nemal plnú chladničku jedla či obchod za domom. Boli dni, kedy mal čo jesť a potom také, počas ktorých nič nejedol. Zloženie jeho jedálnička pozostávalo z mäsa, ktoré si ulovil a zeleniny a ovocia, ktoré našiel.
Mierna zmena nastala len pred 12 tisícmi rokmi, kedy prišla poľnohospodárska revolúcia a človek začal plodiny pestovať a tým sa zmenil aj jeho jedálniček.
Ak by sme však nešli do takej vzdialenej minulosti, tak nesmieme zabudnúť na vojny, či nepriaznivé obdobia pre poľnohospodárstvo, ktoré nás ešte nedávno trápili. Ľudia skrátka nemali čo jesť alebo jedla bolo veľmi málo.
A nezabudnime na naše chladničky. Tie sme do nedávna ešte ani nepoznali a tak skladovanie potravín bývalo problematické.
A tak človek hladoval. Alebo inak povedané, nejedol.
Ak by sme to zhrnuli, tak drvivá väčšina našich predkov mala úplne iný režim stravovania, ako máme my. Jedli menej často a častokrát s veľkými prestávkami. Bežné bolo, že niektoré dni jedli a iné nejedli celé dni.
Na základe toho by sa dalo dokonca povedať, že práve ten náš spôsob stravovania je veľmi neprirodzený.
Naše telo hladovanie pozná veľmi dobre
Vďaka našej veľmi náročnej minulosti si naše telá so sebou nesú mechanizmi, vďaka ktorým dokážeme hladovať = nejesť dni, týždne či mesiace.
Nejesť je rovnako prirodzené ako jesť. Ak stále máte dojem, že hladovaním si poškodzujete telo, tak poďme sa pozrieť, čo veda vie o mechanizmoch, ktoré počas hladovania v tele prebiehajú:
- Prvých 12 hodín telo spaluje rôzne druhy cukru (sacharidov) z potravy a neskôr aj zo zásob, ktoré má (napr. vo forme glykogénu vo svaloch, či pečeni). Pre nás je cukor (gukóza) totiž nevyhnutne dôležitý a musí byť neustále prítomná určitá jeho hladina v krvnom obehu. Keď sa tieto zásoby vyčerpajú, telo prechádza na alternatívny zdroj energie = na ketóny, ktoré si vyrába z tukov.
- Po 18 hodinách, keď sa minie cukor, môže si ho vytvoriť z bielkovín a tukov vďaka procesu s názvom glukoneogenézia. Okrem toho, aj vďaka prítomnosti ketónov, začne telo postupne zapínať mechanizmi, ktoré majú s každou ďaľšou hodinou narastajúci efekt:
- znižujú sa zápalové procesy
- opravuje sa poškodená DNA
- začína sa zvyšovať množstvo rastového hormónu, vďaka ktorému sme mladí, pretože
- nám rýchlejšie rastú svaly
- máme pružnejšiiu pokožku
- lepšie sa nám regeneruje mozog
- zvyšuje sa množstvo látky BDNF, vďaka čomu sa tvoria nové neuróny v mozgu.
- zdravé bunky sa dostávajú do ochranného módu a zatvoria sa pred vírusmi a inými ohrozeniami.
- spušťa sa proces autofágie = telo sa začína samojesť. Začína recyklovať a to predovšetkým poškodené, choré či rakovinové bunky.
- telo začne produkovať nové kmeňové bunky – opravujú sa vnútorné orgány.
- imunitný systém sa celý znovu-zrodzuje.
Výzkumy ukazujú, že to všetko sa deje zatiaľ čo telo sa živí zo svojich tukových zásob a poškodených buniek. Človek s normálnou váhou má vraj priemerne v zásobe až 8000 kcal, čo stačí na hladovanie až na 40 dní. Vnútorné orgány tým netrpia alebo nie sú ohrozené nepríjmaním potravy. Práve naopak, môžu sa regenerovať.
Ale ja som hrozne nervózny, keď nejem…
Hladovanie je žiaľ pre väčšinu z nás prekážkou práve kvôli veľkému nekomfortu, ktorý so sebou prináša. Keď sa totiž minie cukor z potravy, telo reaguje vypustením adrenalínu a kortizolu. A to preto, aby sme boli viac akční a šli si nejakú tú potravu uloviť.
Zároveň nám klesne hladina dopamínu = hormónu odmeny. A tým, že väčšina z nás je závislá na cukre, tak sa dostavia aj abstinenčné príznaky tejto závislosti. O tomto probléme som viac písal v tomto článku. Cukor je skrátka povolená droga. Sme od nej závislí a málokomu to vadí.
Môžeme sa tiež cítiť bez energie, hlavne vtedy ak naše telo nie je adaptované na hlad a iné formy energie. Ak však začneme hladovať pravideľne, naše telo sa postupne prispôsobí.
Hladovaniu je potrebné trochu rozumieť
Ak to skombinujeme, tak hladovanie je pre dnešného, od cukru závislého, človeka veľmi ťažké. Už po niekoľkých hodinách bez jedla sa u neho totiž dostaví tak nepríjemný stav, ktorý je podobný chrípke. A nielen to, môže sa dostaviť búšenie srdca, nespavosť či nízky tlak a ďalšie problémy.
Tieto stavy však nie sú pre väčšinu z nás nebezpečné. Musíme ich však prijať ako súčasť hladovania a ak hladovanie pravideľne opakujeme, mnohé z nich znížia svoju intenzitu alebo úplne zmiznú.
Prečo to teda nerobíme všetci a pravideľne?
Vďaka hladovaniu je možné zbaviť sa mnohých chronických problémov, či chorôb. Je to takisto perfektná prevencia. Sú však nutné nejaké znalosti a príprava, aby si človek viac neublížil ako polepšil.
Prečo to teda nerobíme všetci a pravidelne? Myslím, že odpoveďou je, že málokto sa na niekoľko dní zriekne svojich pôžitkov a zároveň sa vystaví nepríjemným symptomom a súčasne je odolný čeliť závislosti na cukre. Je to príliš veľký nekomfort. Ak to však raz za čas urobíme, môžeme sa za pár dní odbremeniť od mnohých našich dlhoročných ťažkostí, čo podľa mňa zmysel má. Čo myslíte?
Zdroj informácii:
https://www.youtube.com/watch?v=RuOvn4UqznU
https://www.youtube.com/watch?v=Wzmacu2TgFg
Kniha od Mudr. Vilma Partyková – Hladovění pro zdraví
Zdroj obrázkov: pexels.com
Upozornenie: Článok môže obsahovať názory a postoje autora, ktoré nemusia byť v súlade s odporúčaniami odborníkov. Informácie v ňom sú len informatívne a slúžia k ďaľšiemu štúdiu a skúmaniu.