Zero waste shop, teda obchod bez odpadu. Už je ich v Bratislave, odkiaľ pochádzam, niekoľko. Bezobalovo v budove bývalého pivovaru Stein, U vážky vo Freshmarkete, či bezlepkoví Dobrožrúti na Radlinského a v Novej Cvernovke. My to striedame. Dnes v Bezobalovo. Sypeme, čo nám doma chýba.
„Mami, pšeno má kód 1925, múka 1121.“ Hlási mi môj štvorročný syn, ktorého bavia čísla.
„Môžem stlačiť čísla na váhe ja?“
„Jasné, poď.“
„Kam môžem nalepiť tento čiarový kód? “ pokračuje. Pomáha mi a objavuje niečo, čo ho zaujalo:
„Aha mami, čo je toto? “
„To sú sušené moruše.“
„Ochutnajme, prosííím…“
Nasypeme si teda, do vlastnej nádoby, vždy nosím nejaké navyše, ak by sme radi kúpili aj niečo, čo nemáme na zozname. Odvážime.
„Mňam, tie sú dobré… ako rastú moruše, aké majú v sebe vitamíny?“
Odpovedám na všetky otázky a podávam jednu aj mladšiemu dieťaťu. Nie, necítim sa previnilo, mám očný kontakt s usmiatou majiteľkou obchodu, moruše o chvíľku zaplatím a už sú navážené. Behom dvoch minút nakupovania sme si precvičili pamäť, matematiku, jemnú motoriku, botaniku a ešte sme sa aj zabavili.
Byť v bližšom spojení s tým, čo jeme
Deti milujú nakupovanie do vlastných nádob. Možno je to pre tú rodinnú atmosféru podniku, možno preto, že majú s jedlom bližší kontakt. Nie sú oslepené, obalamutené komerčným farebným obalom s gýčovým obrázkom a farebnými nápismi. Nádoby so surovinami stoja jedna vedľa druhej, a tak sa dajú krásne pozorovať rozdiely v štruktúre, farbe zŕn. Počujú, aký zvuk to je, keď sa sypú ovsené vločky, cítia tú jemnosť múky na lopatke a … ach… ten štrngot mandlí! Ešte sa mi pri nákupe nestalo, že by sme sa rozprávali o niečom inom, ako práve o surovinách, ktoré nakupujeme, alebo sa v obchode nachádzajú. To úžasné bytie v prítomnosti! Ako to bolo s tým francúzskym prístupom k stolovaniu? Žiaden tablet, či iná zábava pri stole a bezduché kŕmenie ratolesti. Ale komunikácia o jedle, ktoré sa je, vychutnávanie si jeho chuti, farby, spoznávanie, ako vyrástlo. Veď stolovanie začína nákupom!
Nakupovanie je rýchlejšie, ako sa zdá
Toto nakupovanie ma možno stálo o kúsok viac času, ako keby som len „skočila ku nám do Billy“, ale zároveň možno aj nie, keď vezmem do úvahy dlhý rad pri pokladni, plno marketingových ťahov, ktoré odpútavajú pozornosť od nakupovania toho, čo potrebujem a najmä to nekonečné hľadanie!
Podporujeme to, čo nám dáva zmysel
Zvykli sme si nakupovať v „bezobalových obchodoch“. Drogériu čapujeme tiež a po zeleninu chodíme na trhovisko. Aby sme ušetrili Matku Zem od zbytočných plastov. Aby sme podporili tých, ktorým na tom záleží tiež a robia kroky vpred. Lebo myšlienku zero waste obchodov podporíme vtedy, keď u nich nakúpime. Potom môžu prosperovať a množiť sa. Deti berieme na nákupy so sebou. Pre deti je veľmi dôležité, aby videli konkrétne činy, reálny príklad, aby sa učili v teréne. Vyučovacie hodiny o ochrane prírody by potom boli pre ne iba prázdnymi slovami bez esencie. Najdôležitejšia časť osobnosti a návykov sa formuje do troch rokov. Nie je preto nikdy priskoro, začať deti viesť k reálnym činnostiam, spojených s ochranou prírody, k forme života, ktorá zaťažuje prírodu menej. Deti sa učia napodobňovaním a chcú robiť to, čo vidia u dospelých. Koniec koncov, to, k čomu ich vedieme, robíme pre ne. Pre ich budúcnosť na Modrej planéte.
Deti sú to hlavné „prečo“
Pohľad na ne, na moje deti, ma často motivuje najviac. Vrátiť sa po tú plátennú tašku, či „keep cup“, aj keď sú to naspäť domov štyri poschodia pešo. Použiť tú látkovú plienku, aj keď je to viacej prebaľovania a prania. Ísť MHD a bicyklom, aj keď to trvá pár minút viac. Deti sú mojim najväčším hnacím motorom. Myšlienka, že stále máme šancu zachrániť ich budúcnosť na tejto planéte pred takmer nezvratnou skazou ma poháňa vpred. Odrazu je výhovorka, „nemám čas praktikovať bezodpadový prístup, však mám predsa dve malé deti“ úplne irelevantná. Zodpovedný životný štýl, udržateľnosť, láska k životnému prostrediu je pre ne jedna z najhodnotnejších vecí, ktoré môžeme odovzdať.
Na záver
Niekedy mi príde smutno, ako sa tie malé múdre bytosti príliš podceňujú. Keď sa pred dvomi rokmi na bratislavskej promenáde pri Dunaji zrušila cyklotrasa „kvôli bezpečnosti“ necyklistov, rodín s menšími deťmi najmä, prišlo mi to prinajmenšom nelogické. Deti učíme, aby nevbehli na cestu, lebo tam chodia rýchlo autá, že sa nemajú motať pri hojdačke, lebo ich môže buchnúť, a tak ďalej. Rovnako by sme ich učili, že táto zelená cestička patrí cyklistom. Keď tadiaľ teraz prechádzame s deťmi na bicykloch, kľučkujeme medzi inými deťmi, ktoré by sa radi riadili funkčnými pravidlami, z dôvodu bezpečnosti, keby tam nejaké existovali.
Deti žijú to, čo vidia. Je to na nás.